,,Márinka, dnes je sobota, môžeš kľudne spinkať,“ povedala tíško Padalka, keď dievčatko otvorilo očká.
,,Chcela by som mame a ockovi urobiť prekvapenie. Vonku svieti slnko, mohli by sme ísť na výlet. Ako to vidíš Padalko?“ pýtala sa Márinka.
,,Neviem, neviem, pozeraj na tie mraky na oblohe. Ver mi, že bude pršať, ale opýtať sa rodičov môžeš,“ povedala mora.
Dievčatko utekalo za rodičmi do spálne. Tí ešte spali.
Márinka od dverí už kričala:
,,Mamka, ocko, poďme na výlet. Zaťal svieti slnko a je predsa sobota?“
Ledva to dopovedala, vonku sa rozpršalo.
,,Tak a je po nápade!“ povedala smutne Márinka a odišla do svojej izby.
Tíško sa posadila na stoličku u obloka a pozerala na dáždik.
,,Nič si z toho nerob…?“ utešovala ju Padalka, ktorá na ňu pozeral sediac na posteli.
,,Nerob, nerob, ale čo teraz? Budeš sa so mnou hrať?“ pýtalo sa dievčatko.
,, Počúvaj, mama i ocko už sú hore, opýtaj sa ich čo majú na dnes v pláne!“
Ako Padalka poradila, tak Márinka urobila. Avšak odpoveď, ktorú dostala, bola zlá.
Rodičia sa chystajú len tak odpočívať a nič nerobiť. Mama vraj trocha poupratuje, navarí, ale to je tak všetko.
Dievčatko si ľahlo do postieľky a plakalo. Pýtalo sa, prečo aspoň Padalka sa s ňou nechce hrať, ale odpovede sa nedočkala. Smútkom zaspala.
,,Vstávaj Mária, už je obed!“ prebúdzala dievčatko mamka a dodala: ,,Poď rýchlo, už je jedlo na stole!“
,,Jejda, kto to je? zľakla sa mama.
,,To je Padalka. Moja kamarátka. Nie je to len obyčajná mora. Všetko, zná, všetko dokáže,“
predstavila svoju kamarátku Márinka.
,,V tvojom veku som také verila na rozprávky,“ smiala sa mama.
,,Čo že to tu robíte?“ pýtal sa ocko, ktorý so objavil v dverách.
,,Máme tu rozprávkového nočného motýľa,“ odpovedali obe naraz a rukami ukazovali k obloku.
,,Som veľmi rad, že aj vy veríte na rozprávky,“ usmial sa ocko a odišiel. Mama išla s ním.
,,Márinka pomaly kráčala do obývačky, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela a išla do kúpeľni umyť sa.
,,Moc dobre si to urobila!“ pochválila Márinku Padalka.
,,Veď by sa ma rodičia zľakli. Ta malá chvíľa už nič nepokazí?! Do kúpelne sa má ísť vždy, keď sa vstane a je jedno, či je to ráno, alebo poobede!“ povedala s úsmevom Márinka.
,,Dobrú chuť,“ povedal ocko a po ňom i tí ostatní, keď sa zišli okolo stola.
Keď všetci dojedli, Márinka sa postavila zo stoličky a kráčala ku dverám.
Ocko ju zastavil so slovami: ,,Na niečo si zabudla zdá sa mi?! Vráť sa ku stolu! Ihneď!“
,,Čo som zabudla, veď som všetko dojedla?“ pýtala sa Márinka.
,,To je v poriadku. Zvyšky sa nenechávajú. Všetko sa má dojesť. Ale ty si zabudla po sebe upratať tanier. A vôbec nič by sa ti nestalo, keby si mame za jedlo poďakovala. Snažila sa kvôli tebe, skoro hodinu stála, varila, tak by si jej mohla povedať aspoň ďakujem.“
Márinka sa vrátila ku stolu. Vzala tanier a odišla s ním ku drezu. Keď ho položila,
išla k mame. Pozrela sa jej do očí a povedala: ,,Mamka ďakujem.“
Mama sa na dcérku krásne usmiala a odpovedala: ,,Rado sa stalo princezná.“
Keď sa Márinka vrátila do svojej izby Padalka jej povedala:
,,No pozerala sa ako bola mamka radostná. Keby si jej k tomu ešte povedala, že ti to chutilo, to by mala ešte väčšiu radosť. Ver mi!“ radila mora.
,,Verím ti. Na budúce to tak urobím. Poďakujem a potom poviem, že mi to jedlo chutilo. Už si predstavujem ako sa mamka bude tváriť. Bude rada, že moja Padalka?“ povedala veselo Márinka.
Radostná si vzala ceruzku, papier a snažila sa Padalku namaľovať.
Keď že sa jej to moc nedarilo, mora pomáhala. Až do večera sa takto spolu zabávali.
Mé motto:
Neplač nad tím, co jsi pokazil, vždyť nikdo nejsme bez chyby.
Avšak, co jsi neudělal, nad tím bys měl truchliti.